Začalo leto. Tešíme sa, že sa na chvíľu zmení životný režim, že sa tlak povinností na chvíľu zmierni. Oddych je veľmi dôležitý. Nie je to nejaký luxus, ale nutnosť. Hlavne ľudia, ktorí „nosia na pleciach“ starosti sveta, majú niekedy problém vypnúť. Často je to až nezdravý stav, do ktorého sa postupne dostali svojim životným štýlom. Často sa už nedokážu povzniesť nad veci. Do všetkého sú vždy ponorení a už – už sa začínajú dusiť.

Potešilo ma, že pápež pred pár dňami povedal veľmi potešujúce slová Božím služobníkom. Akoby im dal „dovolenie“ si odpočinúť. Akoby povedal, že to je normálne. Ponúkam zopár myšlienok z jeho príhovoru. Verím, že nám pomôžu trochu rozprestrieť krídla a uletieť na chvíľu preč, kde sa tešíme z Boha a z jeho stvoreného sveta. Toto kňaz adresuje kňazom, ale rovnako sa to vzťahuje na každého človeka, ktorý slúži Bohu akýmkoľvek spôsobom.

Na záver Roka kňazov, v piatok 11. júna večer po vešperách mal pápež s kňazmi na Námestí svätého Petra stretnutie, kde kňazi kládli otázky a pápež odpovedal.  Brazílsky kňaz Jose Eduardo Oliveira y Silva sa pápežovi posťažoval, koľko toho má na starosti. Povedal, že spravuje viacero farností naraz, a že nie je jediný. Doba sa mení, spoločnosť už nie tak preniknutá kresťanstvom ako kedysi. Práce je veľa. Otázka na pápeža bola takáto: „Vieme, že naše „aktivity“ nestačia. Ako ďalej Svätý Otče? Ktorým smerom?“

Pápež vyjadril radosť, že môže byť medzi kňazmi, ktorí sú ochotní slúžiť Pánovi zo všetkých síl. Povedal, že byť dnes farárom je veľmi náročné, predovšetkým v krajinách starovekého kresťanstva. Farnosti sú čoraz rozsiahlejšie. Je nemožné všetkých poznať. Nie je možné byť zaangažovaný do všetkých činností tak, ako sa to od kňaza očakáva. Nie je možné urobiť všetko to, čo by si človek želal urobiť, alebo čo by bolo potrebné urobiť, pretože naše sily sú obmedzené a situácie v spoločnosti sú čoraz komplikovanejšie a zložitejšie.

Najdôležitejšie je to, že veriaci vidia kňaza, ktorý nevykonáva len nejakú úlohu v presne vymedzenom pracovnom čase, po ktorom má voľno a žije si pre seba. Veriaci túžia vidieť kňaza zapáleného pre Krista, ktorý v sebe nesie oheň Kristovej lásky. Keď ľudia vidia radostného kňaza, budú vedieť pochopiť aj to, že všetko nezvládne urobiť, pochopia jeho hranice a budú sa mu snažiť nejako pomáhať.

Je dôležité, aby ľudia videli, že kňaz je plný Pánovej radosti, že sa teší z toho, že ho povolal Pán. Kňaz musí urobiť nejaké rozhodnutia, usporiadať si priority a uvedomiť si, čo je a čo nie je možné urobiť.

Kňazstvo stojí na 3 stĺpoch: na Eucharistii, na ohlasovaní evanjelia a láske k núdznym. V breviári zo 4. novembra je krásny text od Karola Boromejského, ozajstného pastiera, ktorý sa dokázal celý rozdať. On hovorí kňazom: „Nezanedbávaj svoju vlastnú dušu. Keď ju zanedbáš, nebudeš schopný druhým odovzdať to, čo by si chcel. Preto musíš mať čas aj pre svoju dušu.“  Osobná modlitba je to najdôležitejšie. Tam sa sýti naša duša a tam berieme zdroje na aktivitu.

Napokon si musíme s veľkou pokorou priznať svoje limity. Pripomeňme si scénu z Markovho evanjelia (6, 31), keď po všetkých tých „stresoch“ učeníkov, ktorí sa snažia urobiť všetko, im Pán hovorí: „Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.“ Aj toto je práca, povedal by som pastoračná práca, nájsť v sebe pokoru, odvahu odpočinúť si. Láska k Pánovi nám teda ukáže správne priority a rozhodnutia, nájdeme správnu cestu. Pán nám pomôže.

P. Rastislav Dluhý, CSsR.

Začalo leto. Tešíme sa, že sa na chvíľu zmení životný režim, že sa tlak povinností na chvíľu zmierni. Oddych je veľmi dôležitý. Nie je to nejaký luxus, ale nutnosť. Hlavne ľudia, ktorí „nosia na pleciach“ starosti sveta, majú niekedy problém vypnúť. Často je to až nezdravý stav, do ktorého sa postupne dostali svojim životným štýlom. Často sa už nedokážu povzniesť nad veci. Do všetkého sú vždy ponorení a už – už sa začínajú dusiť.

Potešilo ma, že pápež pred pár dňami povedal veľmi potešujúce slová Božím služobníkom. Akoby im dal „dovolenie“ si odpočinúť. Akoby povedal, že to je normálne. Ponúkam zopár myšlienok z jeho príhovoru. Verím, že nám pomôžu trochu rozprestrieť krídla a uletieť na chvíľu preč, kde sa tešíme z Boha a z jeho stvoreného sveta. Toto kňaz adresuje kňazom, ale rovnako sa to vzťahuje na každého človeka, ktorý slúži Bohu akýmkoľvek spôsobom.

Na záver Roka kňazov, v piatok 11. júna večer po vešperách mal pápež s kňazmi na Námestí svätého Petra stretnutie, kde kňazi kládli otázky a pápež odpovedal.  Brazílsky kňaz Jose Eduardo Oliveira y Silva sa pápežovi posťažoval, koľko toho má na starosti. Povedal, že spravuje viacero farností naraz, a že nie je jediný. Doba sa mení, spoločnosť už nie tak preniknutá kresťanstvom ako kedysi. Práce je veľa. Otázka na pápeža bola takáto: „Vieme, že naše „aktivity“ nestačia. Ako ďalej Svätý Otče? Ktorým smerom?“

Pápež vyjadril radosť, že môže byť medzi kňazmi, ktorí sú ochotní slúžiť Pánovi zo všetkých síl. Povedal, že byť dnes farárom je veľmi náročné, predovšetkým v krajinách starovekého kresťanstva. Farnosti sú čoraz rozsiahlejšie. Je nemožné všetkých poznať. Nie je možné byť zaangažovaný do všetkých činností tak, ako sa to od kňaza očakáva. Nie je možné urobiť všetko to, čo by si človek želal urobiť, alebo čo by bolo potrebné urobiť, pretože naše sily sú obmedzené a situácie v spoločnosti sú čoraz komplikovanejšie a zložitejšie.

Najdôležitejšie je to, že veriaci vidia kňaza, ktorý nevykonáva len nejakú úlohu v presne vymedzenom pracovnom čase, po ktorom má voľno a žije si pre seba. Veriaci túžia vidieť kňaza zapáleného pre Krista, ktorý v sebe nesie oheň Kristovej lásky. Keď ľudia vidia radostného kňaza, budú vedieť pochopiť aj to, že všetko nezvládne urobiť, pochopia jeho hranice a budú sa mu snažiť nejako pomáhať.

Je dôležité, aby ľudia videli, že kňaz je plný Pánovej radosti, že sa teší z toho, že ho povolal Pán. Kňaz musí urobiť nejaké rozhodnutia, usporiadať si priority a uvedomiť si, čo je a čo nie je možné urobiť.

Kňazstvo stojí na 3 stĺpoch: na Eucharistii, na ohlasovaní evanjelia a láske k núdznym. V breviári zo 4. novembra je krásny text od Karola Boromejského, ozajstného pastiera, ktorý sa dokázal celý rozdať. On hovorí kňazom: „Nezanedbávaj svoju vlastnú dušu. Keď ju zanedbáš, nebudeš schopný druhým odovzdať to, čo by si chcel. Preto musíš mať čas aj pre svoju dušu.“  Osobná modlitba je to najdôležitejšie. Tam sa sýti naša duša a tam berieme zdroje na aktivitu.

Napokon si musíme s veľkou pokorou priznať svoje limity. Pripomeňme si scénu z Markovho evanjelia (6, 31), keď po všetkých tých „stresoch“ učeníkov, ktorí sa snažia urobiť všetko, im Pán hovorí: „Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.“ Aj toto je práca, povedal by som pastoračná práca, nájsť v sebe pokoru, odvahu odpočinúť si. Láska k Pánovi nám teda ukáže správne priority a rozhodnutia, nájdeme správnu cestu. Pán nám pomôže.

P. Rastislav Dluhý, CSsR.

Začalo leto. Tešíme sa, že sa na chvíľu zmení životný režim, že sa tlak povinností na chvíľu zmierni. Oddych je veľmi dôležitý. Nie je to nejaký luxus, ale nutnosť. Hlavne ľudia, ktorí „nosia na pleciach“ starosti sveta, majú niekedy problém vypnúť. Často je to až nezdravý stav, do ktorého sa postupne dostali svojim životným štýlom. Často sa už nedokážu povzniesť nad veci. Do všetkého sú vždy ponorení a už – už sa začínajú dusiť.

Potešilo ma, že pápež pred pár dňami povedal veľmi potešujúce slová Božím služobníkom. Akoby im dal „dovolenie“ si odpočinúť. Akoby povedal, že to je normálne. Ponúkam zopár myšlienok z jeho príhovoru. Verím, že nám pomôžu trochu rozprestrieť krídla a uletieť na chvíľu preč, kde sa tešíme z Boha a z jeho stvoreného sveta. Toto kňaz adresuje kňazom, ale rovnako sa to vzťahuje na každého človeka, ktorý slúži Bohu akýmkoľvek spôsobom.

Na záver Roka kňazov, v piatok 11. júna večer po vešperách mal pápež s kňazmi na Námestí svätého Petra stretnutie, kde kňazi kládli otázky a pápež odpovedal.  Brazílsky kňaz Jose Eduardo Oliveira y Silva sa pápežovi posťažoval, koľko toho má na starosti. Povedal, že spravuje viacero farností naraz, a že nie je jediný. Doba sa mení, spoločnosť už nie tak preniknutá kresťanstvom ako kedysi. Práce je veľa. Otázka na pápeža bola takáto: „Vieme, že naše „aktivity“ nestačia. Ako ďalej Svätý Otče? Ktorým smerom?“

Pápež vyjadril radosť, že môže byť medzi kňazmi, ktorí sú ochotní slúžiť Pánovi zo všetkých síl. Povedal, že byť dnes farárom je veľmi náročné, predovšetkým v krajinách starovekého kresťanstva. Farnosti sú čoraz rozsiahlejšie. Je nemožné všetkých poznať. Nie je možné byť zaangažovaný do všetkých činností tak, ako sa to od kňaza očakáva. Nie je možné urobiť všetko to, čo by si človek želal urobiť, alebo čo by bolo potrebné urobiť, pretože naše sily sú obmedzené a situácie v spoločnosti sú čoraz komplikovanejšie a zložitejšie.

Najdôležitejšie je to, že veriaci vidia kňaza, ktorý nevykonáva len nejakú úlohu v presne vymedzenom pracovnom čase, po ktorom má voľno a žije si pre seba. Veriaci túžia vidieť kňaza zapáleného pre Krista, ktorý v sebe nesie oheň Kristovej lásky. Keď ľudia vidia radostného kňaza, budú vedieť pochopiť aj to, že všetko nezvládne urobiť, pochopia jeho hranice a budú sa mu snažiť nejako pomáhať.

Je dôležité, aby ľudia videli, že kňaz je plný Pánovej radosti, že sa teší z toho, že ho povolal Pán. Kňaz musí urobiť nejaké rozhodnutia, usporiadať si priority a uvedomiť si, čo je a čo nie je možné urobiť.

Kňazstvo stojí na 3 stĺpoch: na Eucharistii, na ohlasovaní evanjelia a láske k núdznym. V breviári zo 4. novembra je krásny text od Karola Boromejského, ozajstného pastiera, ktorý sa dokázal celý rozdať. On hovorí kňazom: „Nezanedbávaj svoju vlastnú dušu. Keď ju zanedbáš, nebudeš schopný druhým odovzdať to, čo by si chcel. Preto musíš mať čas aj pre svoju dušu.“  Osobná modlitba je to najdôležitejšie. Tam sa sýti naša duša a tam berieme zdroje na aktivitu.

Napokon si musíme s veľkou pokorou priznať svoje limity. Pripomeňme si scénu z Markovho evanjelia (6, 31), keď po všetkých tých „stresoch“ učeníkov, ktorí sa snažia urobiť všetko, im Pán hovorí: „Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.“ Aj toto je práca, povedal by som pastoračná práca, nájsť v sebe pokoru, odvahu odpočinúť si. Láska k Pánovi nám teda ukáže správne priority a rozhodnutia, nájdeme správnu cestu. Pán nám pomôže.

P. Rastislav Dluhý, CSsR.

Začalo leto. Tešíme sa, že sa na chvíľu zmení životný režim, že sa tlak povinností na chvíľu zmierni. Oddych je veľmi dôležitý. Nie je to nejaký luxus, ale nutnosť. Hlavne ľudia, ktorí „nosia na pleciach“ starosti sveta, majú niekedy problém vypnúť. Často je to až nezdravý stav, do ktorého sa postupne dostali svojim životným štýlom. Často sa už nedokážu povzniesť nad veci. Do všetkého sú vždy ponorení a už – už sa začínajú dusiť.

Potešilo ma, že pápež pred pár dňami povedal veľmi potešujúce slová Božím služobníkom. Akoby im dal „dovolenie“ si odpočinúť. Akoby povedal, že to je normálne. Ponúkam zopár myšlienok z jeho príhovoru. Verím, že nám pomôžu trochu rozprestrieť krídla a uletieť na chvíľu preč, kde sa tešíme z Boha a z jeho stvoreného sveta. Toto kňaz adresuje kňazom, ale rovnako sa to vzťahuje na každého človeka, ktorý slúži Bohu akýmkoľvek spôsobom.

Na záver Roka kňazov, v piatok 11. júna večer po vešperách mal pápež s kňazmi na Námestí svätého Petra stretnutie, kde kňazi kládli otázky a pápež odpovedal.  Brazílsky kňaz Jose Eduardo Oliveira y Silva sa pápežovi posťažoval, koľko toho má na starosti. Povedal, že spravuje viacero farností naraz, a že nie je jediný. Doba sa mení, spoločnosť už nie tak preniknutá kresťanstvom ako kedysi. Práce je veľa. Otázka na pápeža bola takáto: „Vieme, že naše „aktivity“ nestačia. Ako ďalej Svätý Otče? Ktorým smerom?“

Pápež vyjadril radosť, že môže byť medzi kňazmi, ktorí sú ochotní slúžiť Pánovi zo všetkých síl. Povedal, že byť dnes farárom je veľmi náročné, predovšetkým v krajinách starovekého kresťanstva. Farnosti sú čoraz rozsiahlejšie. Je nemožné všetkých poznať. Nie je možné byť zaangažovaný do všetkých činností tak, ako sa to od kňaza očakáva. Nie je možné urobiť všetko to, čo by si človek želal urobiť, alebo čo by bolo potrebné urobiť, pretože naše sily sú obmedzené a situácie v spoločnosti sú čoraz komplikovanejšie a zložitejšie.

Najdôležitejšie je to, že veriaci vidia kňaza, ktorý nevykonáva len nejakú úlohu v presne vymedzenom pracovnom čase, po ktorom má voľno a žije si pre seba. Veriaci túžia vidieť kňaza zapáleného pre Krista, ktorý v sebe nesie oheň Kristovej lásky. Keď ľudia vidia radostného kňaza, budú vedieť pochopiť aj to, že všetko nezvládne urobiť, pochopia jeho hranice a budú sa mu snažiť nejako pomáhať.

Je dôležité, aby ľudia videli, že kňaz je plný Pánovej radosti, že sa teší z toho, že ho povolal Pán. Kňaz musí urobiť nejaké rozhodnutia, usporiadať si priority a uvedomiť si, čo je a čo nie je možné urobiť.

Kňazstvo stojí na 3 stĺpoch: na Eucharistii, na ohlasovaní evanjelia a láske k núdznym. V breviári zo 4. novembra je krásny text od Karola Boromejského, ozajstného pastiera, ktorý sa dokázal celý rozdať. On hovorí kňazom: „Nezanedbávaj svoju vlastnú dušu. Keď ju zanedbáš, nebudeš schopný druhým odovzdať to, čo by si chcel. Preto musíš mať čas aj pre svoju dušu.“  Osobná modlitba je to najdôležitejšie. Tam sa sýti naša duša a tam berieme zdroje na aktivitu.

Napokon si musíme s veľkou pokorou priznať svoje limity. Pripomeňme si scénu z Markovho evanjelia (6, 31), keď po všetkých tých „stresoch“ učeníkov, ktorí sa snažia urobiť všetko, im Pán hovorí: „Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.“ Aj toto je práca, povedal by som pastoračná práca, nájsť v sebe pokoru, odvahu odpočinúť si. Láska k Pánovi nám teda ukáže správne priority a rozhodnutia, nájdeme správnu cestu. Pán nám pomôže.

P. Rastislav Dluhý, CSsR.